Viliam Klimáček

Narodil sa 14. septembra 1958 v Trenčíne. Po vyštudovaní Lekárskej fakulty UK pracoval ako chirurg a anesteziológ na Klinike kardiovaskulárnej chirurgie. Po deviatich rokoch zanechal lekársku prax a venuje sa len divadlu. Žije v Bratislave. Vydal romány Panic v podzemí (1997), Váňa Krutov (1999) a Naďa má čas (2002), poviedky Ďalekohladenie (1991), rozprávky Noha k nohe (1996), zbierky poézie Až po uši (1988), Zdravotní knížka pro vojáky základní služby (1991), Karamelky (1992) a divadelné texty Mária Sabína (1998). Kniha Remix GUnaGU (2000) získala Výročnú cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, V. Klimáček je jej zostavovateľom a spoluautorom niektorych uverejnených hier. Jeho posledným románom je Námestie kozmonautov, s ktorým zvíťazil v literárnej súťaži Román 2006 Slovak Telekom.
Je päťnásobným držiteľom prestížnej ceny Alfreda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú hru roka. Od roku 1985 je umeleckým šéfom GUnaGU, v ktorom aj režíruje a príležitostne hrá. Pre Slovenské národné divadlo napísal a režíroval hry Demokrati a Karpatská horká. Píše aj pre rozhlas a televíziu. Pôsobí v metapopovej formácii Big Bastard Beat Band of Bratislava.
Klimáček je nekonvenčný autor narúšajúci vžité predstavy o tzv. plnohodnotnom lit. diele tým, že fenomény, ktoré sa tradične nachádzajú na okrajoch lit. systému (avantgardné jazykové experimenty na jednej strane a triviálne postupy poklesnutých žánrov na strane druhej), presúva do jeho hodnotového centra. Pritom jeho vlastné texty ako prejav odhodlania k inakosti a výnimočnosti pôsobia „neumelo, naivne, chaoticky, skoro negramotne“ (V. Mikula).
Do lit. vstúpil už ako známy divadelník básnickou zbierkou Až po uši (1988). V nej formou slovnej hry na spôsob detského a študentského slangu, porušujúc pravidlá syntaxe a slovotvorby a pomocou uvoľneného tvaru vypointovane vypovedá o sebe a svojom svete (motívy detstva, dospievania, lásky a erotiky, života i smrti, domova a sveta). Opojený svojimi poetickými nápadmi a výmyslami otvorene demonštruje radostný a hravý vzťah k životu. V knihe Ďalekohladenie (1991) na rovnakých princípoch, ale v žánri krátkych humorných próz sa hrá s jazykovým a tematickým „materiálom“, ktorý zozbieral na vysokej škole, v internáte, na vojenčine, výraznejšie využívajúc aj grafemickú zložku reči. V knihe Karamelky (1992), v ktorej pokračuje v tematizovaní svojich študentských zážitkov (dominuje záľuba v džeze), hru so slovom a jeho grafickou stránkou realizuje formou kaligramov a textových hračiek, v rámci ktorých paroduje i tradičné náležitosti knihy (motto, venovanie, doslov a pod.).
V knihe pre deti Noha k nohe (1991), ktorej obsahom je sedem rôznych slovných a tvarových variácií na tému stopa, je grafická a výtvarná zložka (ilustrátor Dezider Tóth) organickou súčasťou humornej, miestami až absurdnej hry na odkrývanie zaujímavých stránok len zdanlivo samozrejmých javov života. V „podrománe“ Panic v podzemí (1997) prvoplánovo ide o fiktívny životopis sexuálne nadmierne vyvinutého hrdinu-rozprávača, zachytávajúci výjavy z jeho života od narodenia po dospelosť. Na druhom pláne sa v ňom prostredníctvom množstva narážok reflektujú viaceré minulé, ako aj v budúcnosti možné významné momenty vo vývine slov. spoločnosti v r. 1956-2003. Obraz reality je plný komickej grotesknosti a absurdnosti, ktoré nepramenia iba v hrdinovej biologickej anomálii, ale aj v skrytom prevracaní tradičných lit. motívov a biblických mýtov naruby (spasiteľ nového storočia sa zrodí z panica).
Ďalšie diela: básnické zbierky Zdravotní knížka pro vojáky základní služby (1991), Komix (1995); výber z divadelných hier Mária Sabína (1997); román Váňa Krutov (1999).
(Slovník slovenských spisovateľov, Praha 1999)